Na rovinu

Pomaly kráčam ulicou. Bosá. Veľký dáždnik v rukách (keby náhodou pršalo. maminky sa nemýlia). Oči rozpleštené, v nich odlesk farebnej dúhy, úsmev na perách. Zasnene a až priam kŕčovito dáždnik zvieram. Objímam. Držím ho ako keby som teba držala. Chabá náhrada. Prepadá ma túžba dáždnik na mieste zahodiť a chytiť si teba, pevne sa k tebe prisať, zaboriť nos do tvojich vlasov a vdychovať ich vôňu. 
Malinké biele sedmokrásky mi pripomínajú ospalé slnečné popoludnie, poloprázdny park a nás v ňom. To, ako som ťa obvešala každou sedmokráskou, ktorú som našla. Zatiaľ čo ty si pokojne spal, s hlavou v oblakoch. 
Všimnem si, že mi po palci na ľavej nohe lezie mravec. Pobavene sa zachichocem; veď len nedávno sa z mojich vecí stalo na chvíľu mravenisko. Mravce rady obdivujú a sú nerady, keď ich rušia. No a ja som vtedy svoju tašku veľkolepo odhodila do trávy, priamo do mraveniska. O hodinku na to som sa skákajúc snažila mravce vytriasť z ich prechodného bydliska, až po nich neostalo ani stopy. Ale aj tak som cestou domov nervózne zvierala tvoju ruku mysliac si, že o chvíľu pocítim nejaké to mravčenie pod tričkom. 
Horúci deň schladil vietor, ktorý sa do mňa oprel; prinútil ma kráčať pomalšie. Niet sa kam náhliť. Namiesto toho prižmúrim oči a cítim, ako sa mi vetrisko hrá s vlasmi. Presne tak, ako to máš ty vo zvyku. Prepletá a íska. 
Do nosa mi udrie vôňa pokosenej trávy. Milujem ju, a preto ju nasávam plnými dúškami. (skoro ako vôňu schnúcej farby na stenu.) Viem, že teba by tá škodoradostná tráva rozkýchala, ak by si náhodou zabudol zjesť zázračnú tabletku. Potom by sme museli ujsť, skryť sa pred vonkajším svetom. Lepšie by azda bolo, keby začalo pršať. Veľké a prudké kvapky by zmyli celú ulicu. Umyli by celé sídlisko, mesto, pohltili všetky vône. A my by sme mali dáždnik (pretože nás umyť netreba. my sme dokonale čistí.), túlili sa pod ním. Ty by si prestal kýchať, ja by som ti utrela zaslzené oči a išli by sme, kam by nás nohy viedli. Počúvali by sme zvuk kvapiek dopadajúcich na dáždnik a na zem. Milovali by sme sa v daždi... 
Zistím, že sa blížim domov. Spomalím krok, nechcem byť zas zavretá medzi štyrmi stenami, sama. Začína skutočne pršať. Zaženiem odvážnu myšlienku zmoknúť do nitky a rozprestieram dáždnik. Pozriem hore a vidím hviezdne nebo. Nik iný ho nevidí, je namaľované priamo na dáždniku. Malý voz, Labuť, Orion...ústa otvorené dokorán. Na okamih zabúdam, kde som, čo robím a čo sa deje navôkol, preto bez váhania čľupnem do najbližšej kaluže. A čo tam po tom! 
Prechádzam okolo opustenej zastávky a zavretého stánku. Ozaj, nevieš, prečo mám v ľavej topánke vždy viac vody ako v tej pravej? Zastanem a trochu sa vrátim späť. O pár sekúnd už sedím na lavičke pod strechou zastávky a hompáľam nohami. Cítim sa fyzicky unavená. Ale psychicky túžim po tvojej blízkosti. A tiež po príchode autobusu, ktorý už splnil jedno moje prianie a určite by neváhal splniť nejaké ďalšie. 
Zamyslene a nevnímajúc okolie sa pohrávam s lososovými šatami. Tie máš veľmi rád. Zasmejem sa. Už si zistil, aké ľahké je prekvapiť ma. Kvety od teba sú krásne. Najkrajšia však bola tá skoro zvädnutá ruža, ukradnutá z niečej záhrady. Pamätáš? 
... 
Ako to len robíš? Nemôžem prestať na teba myslieť...